
Keď mi môj syn Daniel (veľmi talentovaný 17-ročný bubeník) v júni 2024 pustil skladbu Le Miroir od provensálskej kapely Alcest, bolo to prvýkrát, čo som súhlasil, že s ním pôjdem na blackmetalový koncert. Priznávam, že ranú mladosť som strávil počúvaním MG kaziet albumov Iron Maiden, Halloween a Metallica. K Slayeru či Sepulture som sa však nikdy neprepracoval – namiesto toho ma očaril Karel Kryl, ktorý v jednej zo svojich "novodobých" piesní spieva aj "zaujímáme postoje, místo, abychom stáli..." Čoskoro potom Ludwig van Beethoven, Igor Stravinskij, či Maurice Ravel i oveľa „tradičnejšia“ hudba. Teraz, keď mám takmer 50 rokov a som aspoň čiastočne profesionálnym hudobníkom na scéne klasickej hudby, som začal mať obavy – týždne pred novembrovým koncertom Alcest vo Viedni –, či som neurobil chybu, keď som kúpil lístky na post-blackmetalový večer. Zvládnu to moje uši a "krehká" duša klasického hudobníka?
Ako „profesionál“ som k veci pristúpil s metodicky overenou stratégiou prípravy: navštívil som webovú stránku umelcov a preskúmal rôzne ďalšie zdroje. Na stránke Alcest som našiel všetky ich albumy (sedem štúdiových albumov a tri EP), počnúc Souvenirs d’un autre monde (2007) a končiac Les Chants de l’Aurore (2024), ktorý je zároveň stredobodom ich aktuálneho turné. Turné sa začalo v júli tohto roku akustickým koncertom s klaviristom Nicolasom Horvathom v Limoges vo Francúzsku a pokračuje 59 plnohodnotnými metalovými večermi, ktoré vyvrcholia v marci 2025 v Brooklyne v New Yorku. Musím priznať, že ak som sa chcel dozvedieť viac o histórii kapely, musel som sa pozrieť za hranice oficiálnej (a veľmi vkusnej) webovej stránky, ktorá okrem hudby zaujme aj svojou tajomnou grafikou a hudobnými videami.

Alcest funguje v pomerne nekonvenčnom formáte. Hlavnou tvorivou silou je gitarista a spevák Neige (vlastným menom Stéphan Paut), ktorý sa umelecky prvýkrát vyjadril sólovým projektom v roku 2000. Po rokoch skúmania kalných vôd black metalu, shoegaze a post-metalu sa vykryštalizoval charakteristický zvuk a jedinečný hudobný prejav Alcest — bežne označovaný ako post-black metal. Od roku 2009 kapelu tvoria len dvaja členovia: Neige a bubeník Winterhalter. Prirodzene, dvaja ľudia na živé vystúpenia nestačia, preto sú od roku 2010 stálymi „koncertnými hudobníkmi“ skupiny Pierre „Zero“ Corson (gitara a spev) a Indria Saray (basa). Pokiaľ ide o metalovú hudbu, analýza alebo prehnaný opis nie sú vždy žiaduce. Napriek tomu som si spomenul na základné pozorovanie o rozdieloch medzi klasickou hudbou a žánrami ako rock, jazz alebo pop, ktoré dominovali druhej polovici 20. storočia. Jeden nemenovaný španielsky profesor kedysi poukázal na kľúčový rozdiel v ich spektrálnej orientácii. Klasickú hudbu vnímal ako v podstate horizontálnu, zatiaľ čo jazz, rock a pop sú postavené na vertikálnej (rytmickej) štruktúre. Je to do veľkej miery pravda a hudobníci si často kladú otázku: ktorá orientácia je pre človeka 20. alebo 21. storočia príťažlivejšia?
Čo však môže byť „vertikálnejšie“ než hard rock alebo metal, kde kľúčový prvok — bicie — často posúvajú rytmus do extrémnych úrovní? Ako sa však často hovorí, mnohé zaujímavé veci ležia na priesečníku protikladov. Možno práve v tom spočíva kúzlo hudby Alcest: hoci je zakorenená vo vertikálnosti metalu, nachádza potešenie v horizontálnych zvukových textúrach, ktoré zjemňujú a upokojujú zranené duše zarytých metalistov — z ktorých mnohí, ako som si všimol, boli zrazu očarení zvukom Alcest (rovnako ako ja). Horizontálny rozmer Alcest sa objavuje akoby spontánne a prirodzene, pravdepodobne odrážajúc vnútornú potrebu kapely aj publika, ktoré nechce zostať uväznené v čoraz rigidnejšom vertikálnom rámci metalu.

Musím sa priznať, že môj prvý dojem mi pripomenul staršie albumy REM a The Cure, ako aj nedávne monumentálne projekty islandskej kapely Sigur Rós (napr. Heima , či nová pieseň Andrá). Ale druhé vypočutie — a najmä živý koncert — vo mne prebudili úplne iné asociácie spojené s mojou milovanou oblasťou ranej romantickej hudby (Schubert, Mendelssohn, Mertz, Hummel) a ich ideovými predchodcami (Herder, Goethe), ktorí nachádzali inšpiráciu v bardských tradíciách a európskej ľudovej hudbe. Pre tých, ktorí potrebujú tvrdšiu metalovú „alternatívu“, však Alcest ponúka ideálnu zvukovú cestu — akúsi duchovnú krajinu, ktorá poskytuje priestor pre emócie, snívanie, predstavivosť alebo meditáciu. Korene tejto „krajiny“ siahajú hlboko do vnútorných vrstiev našich civilizácií — či už keltskej, slovanskej, africkej alebo škandinávskej. Jediné, čím som si istý, je, že sa všetky zbiehajú v jedinom bode, ktorý sa zdá byť hlboko pochovaný, ale pravdepodobne sa nachádza len tesne pod povrchom, po ktorom každý deň kráčame.
Objavenie hudby Alcest bolo pre mňa práve takýmto zážitkom — o to zmysluplnejším, že prišiel prostredníctvom môjho dospievajúceho syna. Mladého muža patriaceho ku generácii, ktorú sme nespravodlivo zaťažili takmer existenciálnou výzvou zabezpečiť prežitie civilizácie (ktorú sme doviedli na pokraj sebazničenia). Ak táto generácia, podobne ako frontman skupiny Alcest, nachádza inšpiráciu na mieste „čistej harmónie a jasného svetla“, existuje dôvod na optimizmus. Koniec koncov, Neige je podľa vlastných slov "ako každý, ...veľmi úzkostlivý, má svoje vlastné problémy a démonov, no vo svojom vnútri nachádza miesto plné pokoja a harmónie… a tak inšpiráciu čerpá práve z neho, než z tých temnejších častí v nás...“
A aby som bol ešte osobnejší…! Na vynikajúcom koncerte kapely Alcest vo viedenskom Simm-City 19. novembra 2024 som si uvedomil, že v dnešnom pomerne beznádejnom svete je našou jedinou skutočnou povinnosťou nájsť toto vnútorné pozitívne miesto — a premietnuť ho navonok do sveta okolo nás. (Mladí ľudia ho už očividne hľadajú a nachádzajú.) A keďže je už dosť neskoro, možno najvhodnejším a najsilnejším jazykom, ktorý nám zostal, je práve hudba a aj starý dobrý rock a heavy metal — ktoré sa nám už roky snažia rozprávať veľmi silné / a hlasné príbehy.