Dušan Martinček

Gitarista Martin Krajčo o hudobnom albume Guitar Portraits: Dušan Martinček

DUŠAN MARTINČEK (1936–2006), významný slovenský skladateľ, klavirista a pedagóg, patril k hudobníkom, ktorých aktivity boli od mladosti úzko späté s kľúčovými osobnosťami slovenskej hudby. Narodil sa v Prešove, kde prežil rané detstvo, venoval sa hre na klavíri a ako osemročný chlapec začal komponovať. Keď mal desať rokov, rodina sa presťahovala do Bratislavy, kde pokračoval v štúdiu hudby, spočiatku ako súkromný žiak Rudolfa Macudzińského, Alexandra Albrechta a Jána Zimmera. Okrem toho, ako sám uviedol, „v širokej ríši umení som bol v podstate žiakom Jána Albrechta“, s ktorým sa spriatelil v Albrechtovom dome a ktorý „ma diskrétne uvádzal nielen do tajov hudby, ale aj estetiky a výtvarného umenia“ (Martinček). Najprv študoval hru na klavíri na Štátnom konzervatóriu (Anna Kafendová) a čoskoro mal na svojom konte niekoľko vlastných klavírnych skladieb. V štúdiu pokračoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave ako žiak Rudolfa Macudzińského v hre na klavíri a Jána Cikkera v kompozícii, pričom absolvoval v roku 1961. Hoci bol aktívny ako klavírny sólista a skladateľ, nezanedbával ani komornú hru; bol známy svojou vynikajúcou schopnosťou čítania z listu.

Martinčekove kompozičné štúdiá vyvrcholili dielom Dialógy vo forme variácií pre klavír a orchester a ako skladateľ bol považovaný „za neobyčajne nadaného a skromného..., spájajúceho skriabinovské a bartókovské, ako aj lisztovské a chopinovské prvky, ktoré veľmi zaujímavým spôsobom pretavil do svojho svojského a miestami neobyčajne vyhraneného štýlu“ (Cikker). Dušan Martinček čoskoro „prerástol do umeleckej osobnosti celoštátneho významu“ (Cikker). Neskôr vyučoval na Vysokej škole múzických umení, kde bol v roku 1993 vymenovaný za profesora kompozície; nasledovalo niekoľko medzinárodných ocenení. Napriek tomu zostal verný svojmu vysoko individuálnemu prístupu k výučbe v duchu albrechtovskej tradície. Mnohí z jeho študentov spomínajú na početné stretnutia a inšpiratívne diskusie v domácom prostredí jeho bytu v bratislavskej Dúbravke.

Martinčekov hudobný odkaz zahŕňa vyše sto kompozícií. Dominuje v ňom klavírna tvorba a popri komornej a orchestrálnej hudbe sa horlivo venoval gitarovej kompozícii, čo je v našich končinách rarita. Jeho klavírna tvorba, v ktorej vynikal, vyvrcholila sólovými sonátami napísanými na prelome 80. rokov. Podľa slov autora predstavujú „úplne nový vesmír“ a počiatočnú etapu jeho neskoršej tvorby, v ktorej sa zámerne odpútal od dominancie klavírnej faktúry. Zameral sa na komorné a orchestrálne diela a venoval sa svojmu novému hudobnému koníčku – hre na gitare. Jeho aktivity vyústili do tvorby zahŕňajúcej rôzne žánre, v ktorej nechýbajú sláčikové kvartetá, kvintetá, orchestrálne diela a množstvo gitarových skladieb. Martinčekov hudobný jazyk charakterizuje hľadanie rovnováhy, ktorá by mu poskytla „dostatok slobody pre jeho prácu“. Hoci bol jasne ponorený do tradície, nikdy sa nevyhýbal moderným kompozičným prostriedkom. Tým jeho jazyk absorboval kontrastné prvky siahajúce od hudby renesancie cez romantizmus až po seriálne techniky či aleatoriku. Okrem Beethovena považoval za svoj vzor Skriabina, s ktorým mal spoločnú „inklináciu k sneniu a sklon k fantastickému a mystickému“. Zároveň sa jeho mottom stala myšlienka, že „nie technika, ale predovšetkým obsah by mal byť prvoradým aspektom diela“.

V kontexte slovenskej hudby 20. storočia je gitarová tvorba Dušana Martinčeka z viacerých hľadísk unikátnym javom. Jeho záujem o gitaru je spätý s obdobím 80. rokov, kedy sa skladateľ snažil vymaniť z klavírneho myslenia, ktoré pociťoval ako „neznesiteľné bremeno brzdiace moju fantáziu“ (Martinček). Osobitosť gitarovej faktúry, ktorú spoznal štúdiom gitarového repertoáru rôznych období, ako aj praxou v hre na nástroj, mohla byť tým dôležitým impulzom na prekonanie limitov klavírneho myslenia, v ktorých žil a tvoril od detstva. Silnou inšpiráciou mu bol aj jeho blízky priateľ Jozef Zsapka, renomovaný gitarista a pedagóg, ktorému venoval väčšinu svojich gitarových diel.

Bohužiaľ, z Martinčekovej prvej série skladieb pre sólovú gitaru Prélude, Sérénadé, Intermezzo, Tarantella (1982) boli publikované len prvé dve (OPUS, 1984). Skladateľova neustála snaha tvoriť pre mládež nepochybne prispela k tomu, že sa úspešne vyrovnal s gitarovou faktúrou. Po prvých 7 etudách (1983) nasledoval cyklus Prednesové skladby pre mladých gitaristov (1983) a veľmi populárna séria Gradus ad Parnassum (1985). Prvý cyklus nielenže cibrí technické zručnosti mladých gitaristov, ale pôvabne rozširuje aj ich hudobný obzor prostredníctvom spoznávania štýlov a hudobných foriem prítomných v dejinách hudby (Trubadúrska pieseň, Pieseň bez slov, Valse Triste, Cake-Walk...). V druhom nájdeme pôsobivé charakteristické miniatúry (Zablúdili sme v lese, Veselý pútnik, Nešikovný tanečník, Nočné tiene...). V nich Martinček úspešne nadviazal na svojich predchodcov Albrechta a Cikkera a jeho didaktické cykly sa stali gitarovým náprotivkom ich klavírnej literatúry pre mládež. V kontraste k hudobnému jazyku prítomnému v Martinčekovej gitarovej tvorbe pre mládež stojí niekoľko kompozícií, ktoré výraznejšie vybočujú z tradície a sledujú jeho modernistické tendencie. Tento sklon sa prejavil už v Prelúdiu z prvej série skladieb (1982) a je zrejmý aj v jeho Fantázii a Ostinato tanci z roku 1985, ako aj v Prelúdiu (č. 2) z rovnakého obdobia.

Samostatnú kapitolu Martinčekovej tvorby predstavuje štvorica skladieb pre flautu a gitaru. Ich vznik je spätý s majstrovstvom medzinárodne uznávaného dua Dagmar a Jozef Zsapkovcov, ktorí sa stali najhorlivejšími propagátormi Martinčekovho diela doma i v zahraničí. Bonjour, Monsieur Picasso, Elégia a Ragtime vznikli v začiatkoch skladateľovho záujmu o gitarovú kompozíciu a prvé dve z nich mali premiéru na medzinárodnom festivale Dni gitarovej hudby v Bratislave v roku 1985. Prvá z nich je poctou Picassovi a predstavuje prepojenie španielskych idiomatických prvkov so snahou o maximálne využitie dispozícií nástroja, pričom akcentuje potenciál flauty ako nástroja bohatého na špecifické efekty a technické nuansy. Niet divu, že sa skladba stala mimoriadne úspešným „číslom“ koncertných programov. Martinčekov Ragtime opísala Dagmar Zsapková ako „prídavok, ktorý nerieši žiadny problém, vyvolá úsmev a zanechá radostné pocity“. Kontrastná Elégia „vedome využíva ich vzájomné ľudské prepojenie a vlastnú schopnosť emocionálneho vyjadrenia na minimálnom priestore“ (Zsapková). Poslednou zo štvorice skladieb pre flautu a gitaru a zároveň skladateľskou bodkou za celou tvorbou Dušana Martinčeka je Charleston z roku 2004. Opäť ide o veselú skladbu plnú pozitívnych emócií, ktorú skladateľ venoval Duo Cordefiato, dvojici vynikajúcich slovenských umelkýň Miriam Rodriguez Brüllovej a Ivici Gabrišovej.

AUTOR
Martin Krajčo
gitarista