JOHANN NEPOMUK HUMMEL

Gitarista Martin Krajčo o hudobnom albume Johanna Nepomuka Hummela

Kult virtuózov sa ukázal ako kľúčový faktor nastupujúceho romantizmu 19. storočia. Mnohé dobové koncertné produkcie boli úzko späté s umelcami – interpretmi a skladateľmi v jednej osobe. Ich mimoriadna tvorivosť a početné aktivity prispeli k viedenskému koncertnému životu v prvých desaťročiach 19. storočia. Vo Viedni bol „najmódnejším zo všetkých virtuózov a skladateľov pre svoj nástroj“ klavirista Johann Nepomuk Hummel (1778 – 1837), ktorý sa po návrate zo svojich koncertných turné po Európe v rokoch 1811 – 1816 aktívne zapájal do viedenského koncertného života. Medzi jeho umeleckými partnermi možno nájsť mnohých virtuózov, okrem iných huslistu Josepha Maysedera, violončelistu Josepha Merka, flautistu Johanna Sedlatzeka a vynikajúceho talianskeho gitaristu Maura Giulianiho (1781 – 1829). Hummelove skladby pre gitaru vznikli najmä vďaka jeho spolupráci s Giulianim. K ich výnimočnému úspechu čiastočne prispela atmosféra Viedenského kongresu (1814), ktorý sa ukázal ako mimoriadne priaznivý pre umeleckú produkciu. Práve k tomuto obdobiu sa viaže vznik Hummelových diel pre gitaru. Gitara je prítomná v jeho dvoch veľkých serenádach, op. 63 a op. 66, v skladbe La Sentinelle, op. 71, v ktorej je nástroj súčasťou komorného súboru, a vo viacerých duetách pre gitaru a klavír. Okrem La Sentinelle, ktorá pozostáva z variácií na francúzsku národnú pieseň, si všetky ostatné skladby zachovávajú formu potpourri.

Potpourri ako neopakujúca sa hudobná forma, typická radom vzájomne heterogénnych populárnych tém a melódií, často predvádzala tvorivú invenciu, inštrumentálnu virtuozitu a u zručnejších autorov aj schopnosť rozvinúť štruktúru rozsiahlej fantázie. Okrem šírenia prostredníctvom tlače bola táto hudba – ľahká svojím charakterom – vo Viedni populárna najmä ako súčasť koncertných produkcií, slávnostných príležitostí a večierkov v cisárskych záhradách, palácoch a súkromných domoch. Tieto produkcie pomáhali zvyšovať popularitu umelcov a prinášali značný zisk. Johann Nepomuk Hummel si potpourri tiež obľúbil. Napísal ich celkovo osem – okrem vyššie uvedených, ktoré využívali gitaru, sú to tri pre sólový klavír (op. 47, op. 58, op. 59) a jedno pre violu/violončelo a orchester (op. 94/95). Hummelove gitarové potpourri spája jedinečný atribút, ktorým je aspekt kolektívnej kompozície. Všetky sú – hoci v rôznej miere – dielom viacerých autorov, zvyčajne interpretov-virtuózov, ktorí sa na predvedení podieľali. Nachádzajú sa v nich variácie napísané konkrétnymi hudobníkmi; nadpisy uvádzajú napr. „de Mons. Giuliani“, „de Mons. Mayseder“, „de Mons. Hummel“ atď. Hummelovou úlohou bolo zjavne načrtnúť koncepciu, celkovú architektúru diela a nepochybne vlastný klavírny part. Svojim hudobným partnerom ponechal široký priestor na uplatnenie vlastnej invencie. Je zrejmé, že gitarový part vznikal pod dohľadom Giulianiho, ktorého hudobný a inštrumentálny štýl je tu silne prítomný.

Hummelovo prvé gitarové Pot-pourri pre klavír a gitaru, op. 53, pôsobí z kompozičného hľadiska najautentickejšie. Hoci titulná strana prvého vydania (Artaria, Viedeň, cca 1815) prezrádza, že ide o skladbu pre klavír s gitarovým sprievodom, z úvodu je zrejmé, že ide o dialóg dvoch rovnocenných nástrojov. Táto skutočnosť sa odrazila aj na titulnej strane parížskeho vydania (Richault, po roku 1823). Gitarový part je nezvyčajne napísaný pre tradičnú gitaru, bežne používanú verejnosťou, ladenú v E. V komornej hudbe, najmä v koncertnej produkcii, sa častejšie používala tercová gitara kvôli jej zvučnejšiemu tónu. Išlo o menší variant nástroja, ladený o terciu vyššie, ktorý bol v domácnostiach menej rozšírený, čo negatívne ovplyvňovalo predaj vydaných notových materiálov určených pre tento nástroj. V tomto Pot-pourri dominujú operné témy: Wolfgang Amadeus Mozart – Don Giovanni (1787), François Boieldieu – Jean de Paris (1812), Gaspare Spontini – La Vestale (1807) a Giovanni Paisiello – Il re Teodoro in Venezia (1784). Nájdeme v ňom však aj ľudové témy: Air Russe, v tomto prípade pieseň „Jechal kozak za Dunaj“, a tanečný valčík. Hoci je možné, že gitarový part „redigoval“ Mauro Giuliani, neexistuje žiadny náznak, že by sa podieľal na jeho kompozícii.

Na rozdiel od nej môže Grand Pot-pourri National pre gitaru a klavír, op. 79, slúžiť ako modelový príklad kolektívnej tvorby. O tom, že ide o výsledok spoločného kompozičného úsilia, svedčí fakt, že okrem existencie v rámci Hummelovej tvorby je známa pod rovnakým názvom aj ako dielo Giulianiho, op. 93. Skladba bola následne vytlačená v dvoch verziách: najprv ako Giulianiho op. 93 (vydavateľstvo Tranquillo Mollo, Viedeň cca 1818, s chybným opusovým číslom 92, a Tobias Haslinger vo Viedni cca 1833), kde je Hummel uvedený ako aranžér klavírneho partu, a neskôr ako Hummelov op. 79 (Richault, Paríž po roku 1823), kde sú ako autori uvedení Hummel a Giuliani, v tomto poradí. Najstarší dátum potvrdzujúci existenciu diela poznáme vďaka jeho uvedeniu vo viedenskej Redoutensaal v máji 1817. Paradoxne, Giulianiho partnerom na tomto koncerte bol Ignaz Moscheles, keďže Hummel bol v tom čase už kapelníkom v Stuttgarte. Z tematického obsahu skladby možno vyčítať, že súvisí s udalosťami Viedenského kongresu (jeseň 1814 – leto 1815), kde sa zišli zástupcovia vtedajších európskych mocností. V skladbe dominujú hymny týchto mocností (Británia, Francúzsko, Rakúsko) s variáciami a tancami viacerých európskych národov. Britská vlastenecká pieseň Rule, Britannia!, po ktorej nasleduje francúzska hymna Vive Henri IV! (1815 – 1830) a Haydnova cisárska hymna pre Františka II. (neskôr cisára Františka I.), majú rovnocenné postavenie. Aj tance sú spracované pomerne veľkoryso – okrem výrazne vykreslenej poľskej polonézy, španielskeho bolera a talianskej tarantely sa tu objavujú tanečné motívy pripomínajúce českú polku a maďarskú ľudovú nôtu. Hummelovo rozsiahle národné potpourri evidentne zrkadlí európsku atmosféru konca obdobia napoleonských vojen, po ktorom po Viedenskom kongrese nasledovalo 30-ročné obdobie Metternichovej Európy.

Skladba Concertante Duet en Pot-pourri má pomerne nejasný pôvod. Ide o duetovú úpravu Hummelových komorných serenád op. 63 a op. 66, ktoré odzneli v zámku Schönbrunn počas Viedenského kongresu ako pocta cisárovi Františkovi I. Verzia pre gitaru a klavír bola vytlačená v Londýne (Paine & Hopkins, po roku 1830) a možno ju spájať s jedným z Hummelových londýnskych turné (1830 – 1833). Dnes s istotou nevieme potvrdiť, či je autorom duetu Hummel. Skladba nemá opusové číslo, tercová gitara použitá v oboch serenádach je nahradená tradičným nástrojom a chýbajú v nej kadencie a hudobná invencia, typická pre skladateľove originálne diela. Duetová verzia prináša témy z opery Cisár Hadrián (1807) Josepha Weigla a baletov Zephir und Flora (1795) Pavla Vranického a Abenceragen und Zegres (1806) Michaela Umlaufa. Vďaka predchádzajúcim skúsenostiam s Hummelovými pôvodnými opusmi, ich akustickým charakterom, originálnou klavírnou faktúrou v špecifických melódiách a celkovým fantazijným charakterom Hummelových diel pre gitaru sa interpretom nahrávky podarilo duet prepísať do pôvodných tónin s využitím tercovej gitary a dielo tvorivo doplniť o kadencie a medzihry.

AUTOR
Martin Krajčo
gitarista