
Pojem syntéza, ktorý sa v anglickom jazyku objavuje až v 17. storočí, má korene v gréckom slove syntithenai, čo znamená spájať, usporiadať časti do celku – položiť (tithenai) spolu (syn). Vo svojej podstate je syntéza neoddeliteľnou súčasťou umenia od nepamäti a jej rozsah je priamo úmerný čoraz globálnejšiemu charakteru našej existencie. Od svojho vzniku gitarová hudba prepájala rôzne kultúrne sféry, pričom sa neobmedzovala len na európsky kontinent. Tento moment sa stal kľúčovým prvkom gitarovej hudby 20. storočia a súčasnosti. Debutový album Filipa Babića ponúka hudbu súčasných skladateľov, pre ktorých sa syntéza stala kľúčovou zložkou ich hudobného jazyka.
Srbský gitarista, improvizátor a skladateľ Dušan Bogdanović je jednou z významných osobností súčasného gitarového umenia. Bogdanović čerpá inšpiráciu zo širokého spektra oblastí, žánrov a hudobných období. Takmer prirodzene ich spája s prvkom improvizácie, pričom nachádza modely v klasickej, etnickej aj džezovej improvizácii. K jeho zdrojom patrí aj renesančná a baroková hudba a výsledok často vedie k dialógu s hudbou Balkánu, afrických či ázijských kultúr. Bogdanovićova Suite Brève – Hommage à J. S. Bach (2017) plne využíva kľúčové prvky jeho jazyka. V krátkom rozsahu, vo forme barokovej suity, skladateľ pracuje s rozmanitými hudobnými parametrami. Suitu definuje chromatika, ktorá sa nielenže stáva súčasťou fiktívnych improvizácií v štýle organových virtuóznych figúr v Tokáte, ale je aj tematickým stavebným prvkom v Chaccone. Organickosť suity zabezpečuje tematická jednota predstavená v hlavnej téme trojhlasej Fúgy. Typické barokové rytmické vzorce stoja v kontraste s netradičným podaním barokových tancov. Kým v Sarabande je druhá doba zdôraznená len občas, záverečná Gigue je samotným skladateľom opísaná skôr ako africká než tradičná forma pôvodne európskeho tanca. Päťčasťovú Bogdanovićovu suitu možno vnímať ako miniportrét balkánskeho skladateľa, ktorý odráža organický komplex viacerých jemu blízkych hudobných parametrov.

Syntéza je základným kompozičným atribútom tvorby azda najvýznamnejšieho kubánskeho skladateľa súčasnosti, Lea Brouwera (*1939). V jeho prípade je však povýšená na úroveň prepájania prvkov z rôznych umeleckých či vedeckých disciplín. Okrem hudobných parametrov európskej, africkej či ázijskej hudby čerpá Brouwer inšpiráciu z tém, vzorcov a modelov z výtvarného umenia, literatúry, architektúry a matematiky. Práve posledná menovaná oblasť sa stala ideovým základom jeho Sonáty č. 5 – Ars Combinatoria pre sólovú gitaru (2013), ktorú skomponoval na objednávku Juliana Breama. V diele Brouwer demonštruje, že „nielen matematika požíva privilégium najnezvyčajnejších kombinácií, ale aj všetky umenia využívajú mnohotvárnosť priestorov, rovníc, zvukov atď.“ Prostredníctvom svojej hudby vyzdvihuje umenie kombinácií, ktoré bolo predmetom štúdia viacerých mysliteľov, najmä Ramona Llulla, Giordana Bruna a Gottfrieda Leibniza. Ich práca sa zameriavala na objavovanie univerzálnych princípov, ktoré by sa dali definovať kombináciami základných pojmov, čísel a vzorcov. Sonáta nasleduje trojčasťový koncept (podobne ako jeho Sonáta č. 1) a vyvažuje rôzne protichodné hudobné parametre. V úvodnej Tokáte sa ostinátne rytmické vzorce striedajú s rytmicky zložitými štruktúrami. Vznešenosť tradície vihuely 16. storočia, na ktorú autor odkazuje v časti Fantasía que contrahaze la harpa, kontrastuje s takmer vidieckym synkopovaným tanečným charakterom záverečného Finále. Celé dielo je rozvinuté na princípe Fibonacciho postupnosti, keďže každé nasledujúce hudobné gesto preberá čoraz viac materiálu.
Quique Sinesi (*1960) patrí k popredným latinskoamerickým gitaristom súčasnosti. V roku 2005 získal cenu Latin Grammy v kategórii najlepší tango album za nahrávku Bajo Cero (Pablo Ziegler, Quique Sinesi a Walter Castro). Sinesiho diskografia zahŕňa viac ako 50 titulov a jeho hudobný jazyk osciluje medzi klasickou a džezovou sférou so silným vplyvom argentínskej ľudovej hudby. Cielo Abierto (Otvorené nebo), pôvodne úvodná skladba jeho albumu Microtangos z roku 2001, je rytmické candombe – hudobná forma, ktorá vznikla z afrických tradícií vo viacerých latinskoamerických krajinách. Žáner, ktorý má pôvod v Uruguaji, sa postupne stal súčasťou hudby v Argentíne, Paraguaji a Brazílii. V argentínskej hudbe sa zaraďuje do triády s tangom a milongou, ktoré zdieľajú africké korene, no líšia sa svojím následným hudobným vývojom. Okrem rytmických vzorcov typických pre afro-kubánsku hudbu sa v Sinesiho tvorbe objavujú rôzne gitarové efekty (flažolety, perkusie a rozmanité legato nuansy), vďaka čomu patrí táto skladba k najobľúbenejším kompozíciám súčasných gitaristov.


